Otváram dvere a neviem čo sa s nimi deje / pomaly vŕzgajú / oči sa dívajú

Varso a Crimson trpia schopnosťou U12 - nesmrteľnosťou, ktorej sa obaja snažia v špeciálnom programe vehementne zbaviť. Podarí sa to aspoň jednému z nich? Filmová pocta dielu alternatívnej rockovej kapely Otras a ich spevákovi, rozpráva príbeh o tom, aké je to byť nesmrteľný proti svojej vôli vo svete, ktorý funguje tak trocha horeznačky. Scenár pre krátkometrážny film s dlhým názvom napísal sám režisér filmu Kristián Grupač. Mladý autor má dobre našliapnuté na ceste za dosiahnutím jedinečného autorského rukopisu, o čom svedčí i jeho chuť experimentovať s prvkami filmovej reči. Aj napriek tomu, že sa vo svojich študentských filmoch často zaoberá osobnými záležitosťami či kysuckým pôvodom, vie dané témy odprezentovať univerzálnym spôsobom, s ktorým sa dokáže divák stotožniť. Výnimku nepredstavuje ani kafkovské Otváram dvere... a kreatívne pretavenie piesní do filmového sujetu nepôsobí ako nízkorozpočtový videoklip miestnej garážovej kapely. Epizodické výjavy vo filme, inšpirované textami skupiny i známymi filmármi (odkazy na Davida Lyncha či Dannyho Boyla), smerujú k omnoho komplexnejšiemu významu. V medzi-priestore medzi snom a realitou, tvorca podrobuje podrobnej analýze chúlostivú tému duševných porúch. Hlavná postava, pán Crimson okrem silnej depresie trpí i diagnózou U12. Pod nejasným kódom sa u Grupača neskrýva známa rovnomenná ponorka z prvej svetovej vojny, ale Crimsonova nesmrteľnosť. Bojujúc s neznesiteľnou ľahkosťou bytia sa nesmrteľný Crimson dostáva do bizarných situácií neprinášajúcich žiadne riešenia ako uniknúť pred vlastným životom. Film nezaujme len ľahkým pohrávaním sa so surrealizmom, ale i spájaním filmových druhov (stop-motion animácie s hraným filmom). Grupač kreatívne využíva rôzne inšpiračné zdroje, vo výsledku vzniká nápaditý študentský film, ktorý sa nebojí experimentovať a uniká tak vlne sociálnej drámy, ktorá na dlhší čas pohltila (nielen) študentstvo slovenských filmových škôl.