29.6.2011, 10:01

Cigán nic nelakuje. Ani na černo, ani na růžovo!

Českým želízkem v soutěžním ohni letošního karlovarského festivalu jsou - Slováci. Držitelé Českého lva za Záhradu, scenárista Marek Leščák a režisér Martin Šulík, se pustili do tématu, do kterému se chce málokomu. Cigána, strhující drama čtrnáctiletého chlapce, které koprodukovala Česká televize, natáčeli přímo ve východoslovenských slumech.

Romské téma v české i slovenské společnosti rezonuje dlouhodobě, ale převážně v tom negativním slova smyslu. A filmaři, kteří o Romech v uplynulých dvaceti letech točili, si většinou vylámali zuby. Takže první otázka je jasná - proč jste si vybrali zrovna tohle téma?

Marek Leščák: Chceli sme natočiť film o našich Rómoch, pretože sme si uvedomili, že o nich nič nevieme. Veľmi dobre poznáme Gypsy Kings, stočlenný rómsky orchester z Budapešti, ale nemáme predstavu v akých podmienkach žije dvestotisíc Rómov na východnom Slovensku. Je pre nás ľahšie prijať zjednodušený televízny obraz ako komplikovanú realitu. Skôr než sme začali písať scenár, tak sme s priateľom Paľom Pekarčíkom cestovali po rómskych osadách, stretávali sme sa so zaujímavými ľuďmi, ktorí sa pred nami otvorili a začali nám rozprávať svoje príbehy. Z ich rozprávania sa poskladal náš film. Nechceli sme Rómov mýtizovať, folklorizovať ani romantizovať. Chceli sme pravdivo zachytiť ich život, pretože život v rómskej osade je odrazom nášho
sveta. Akurát je v ňom všetko emotívnejšie, vyhrotenejšie a priamočiarejšie.

Svatba.

Martin Šulík: Myslím, že náš film nie je len o Rómoch. Snažili sme sa, aby to bol film o človeku vo vypätej existenčnej situácii. Problém osád na východnom Slovensku nie je totiž národnostný, ale sociálny. Je to problém chudoby a vzdelania. Ak na jednom mieste sústredíte veľkú skupinu sociálne slabých ľudí, ktorí sú bezbranní voči mechanizmom nášho divokého kapitalizmu, vytvoríte geto, ktoré je podobné štvrtiam chudobných hocikde na svete. Komunity, ktoré sú vytlačené na okraj spoločnosti pod rôznymi zámienkami (kultúrna odlišnosť, nevzdelanosť, neprispôsobilosť, neochota prijať pravidlá väčšiny), sú presným obrazom hodnotového systému každého štátu.
Samozrejme, geto si vytvára vlastné, veľmi tvrdé a kruté pravidlá. Chudoba a hlad ešte z nikoho lepšieho človeka nespravili. Vôľa prežiť často núti porušovať zákon. Adam, hlavný hrdina nášho príbehu, je tak ako mnoho iných mladých ľudí, postavený pred problém ako prežiť svoj život. Vnútorne nesúhlasí so svetom okolo seba, ale je pre neho veľmi ťažké nájsť východisko. Naráža nielen na tvrdé sociálne podmienky, ale aj na deformované pravidlá geta.

Cigán je téměř celý mluvený rómsky, počítám ale, že rómsky jste ho nepsali.

Šulík: Nie. Scenár do rómštiny preložila Helena Akimová. Bez jej pomoci by sme boli stratení. Rómština má totiž veľa podôb, každý región má svoj vlastný dialekt ovplyvnený jazykom susedov. Na juhu Slovenska používajú Rómovia mnoho maďarských slov, niekde hovoria dokonca len po maďarsky. Na východnom Slovensku sa do rómštiny zamiešali regionálne výrazy. Inak rozprávajú Rómovia okolo Zlatých klasov, inak okolo Detvy. Mne sa páčil dialekt z okolia Malaciek, v ktorom môžete počuť záhorácke nárečie. Helena preložila dialógy našich hrdinov do rómštiny, ktorou sa hovorí na Spiši. Mali sme odtiaľ najviac hercov.

Postavy Rómů se ve slovenských filmech vyskytují docela často, ale většinou je nehrají Rómové, nýbrž profesionální herci. Tvůrci se vymlouvají, že Romů schopných přesvědčivých hereckých výkonů je málo. Vy to svým filmem vyvracíte.

Režisér Martin Šulík a představitel hlavní role Janko Mižigár.

Šulík: Mne bolo vždy smiešne, keď Othela hral biely herec natretý divadelnými líčidlami. Zdalo sa mi, že je to proti zmyslu Shakespearovej hry. Mal som pocit, že je to akási forma rasizmu: hráme o Maurovi, ale nechceme ho vidieť na javisku. Od začiatku sme vedeli, že v našom filme musia Rómov hrať Rómovia, a že budú hovoriť po rómsky.
Premýšľali sme o tom, že hercov nájdeme v Romathane alebo v rómskych divadlách v zahraničí. Dokonca som sa stretol so Slobodanom Dedeičom, asistentom réžie na Kusturicových filmoch. Povedal mi, že nie je problém nájsť profesionálov v nemeckých, francúzskych a ruských rómskych súboroch, ale nerozumie, prečo by mali ukradnúť príbeh slovenských Rómov. Utvrdilo ma to v presvedčení, že najlepších hercov nájdeme na Slovensku priamo v osadách. S pomocným režisérom Paľom Pekarčíkom a s šéfkou nášho castingu Ingrid Hodálovou sme precestovali skoro celé Slovensko. Stretli sme sa
s rómskymi aktivistami, navštívili sme množstvo škôl, folklórnych súborov a záujmových krúžkov. Spoznali sme zanietených ľudí, ktorí nám otvárali dvere a sprostredkovali nám kontakt s výnimočnými rómskymi osobnosťami. Napríklad Helena a Ivan Akimovovci z Kežmarku nám predviedli svoj súbor Kesaj Čhaves a zoznámili nás s Mirom Gulyasom a jeho ženou Marcelou - obaja hrajú v našom filme veľké postavy. Marie Oláhová z Detvy sa ukázala nielen ako dobrá herečka, ale objavila pre nás Mirku Jarábekovú, ktorá zahrala postavu matky. Pomohol nám aj Ivan Mirga, rómsky aktivista a básnik zo Spišskej Novej Vsi, ktorý ma priviedol do rodiny Martinky Kotlárovej - tá sa vo filme objaví ako mladá Julka. Hlavných hrdinov, veľmi talentovaných hercov Janka Mižigára a Martin Hangurbadža sme objavili v pastoračnom centre v Krížovej vsi. Mnoho ľudí, ktorých sme pri castingu stretli sa do filmu nedostalo, ale vďaka nim sme spoznali veľa zaujímavých ľudských osudov a neuveriteľných príbehov.

Tady vznikala většina filmu, romská osada Richnava.

Bylo s nimi natáčení těžší?

Šulík: Ani nie. Pred natáčaním sme spravili sústredenie v Kežmarku. Prišli tam Rómovia z celého Slovenska, na niektoré postavy sme mali pripravené aj dve-tri alternácie. Skúšali sme jednotlivé situácie z filmu a spoznávali sme sa. Chcel som, aby si neherci zvykli na kameru a filmový štáb, aby sme si začali dôverovať. Pri skúškach sa pomaly vykryštalizovalo konečné obsadenie. Pre mňa bolo veľmi zaujímavé sledovať ako sa počas natáčania ľudia bez hereckej skúsenosti stávali veľmi citlivými hercami. Nemali túžbu predvádzať sa pred kamerou, prejavili veľkú dávku empatie, snažili sa byť vnútorne čo najpresvedčivejší a absolútne sa podriadili celku.

O romské komunitě se říká leccos. Vy jste měl možnost je poznat opravdu zblízka. Překvapili vás něčím?

Leščák: Od začiatku sme sa stretávali s názormi, že v rómskej osade sa film nedá natočiť, že je to veľmi riskantné. Tvrdili to väčšinou odborníci, ktorí v osadách nikdy neboli a Rómov poznajú len z televíznych správ. Skutočnosť bola iná. Stretli sme mnoho ľudí, ktorí túžia pracovať, ale nikto ich nechce zamestnať. Spoznali sme chlapov, ktorí robili na stavbách najťažie práce, ale nikdy ich nevyplatili. Zoznámili sme sa so ženami, ktoré od rána do večera stoja na nohách, varia a perú, pretože sa starajú o jedenásť detí. Hovorili sme s ľuďmi, ktorí pred biedou ušli do Anglicka, zarobili peniaze, vrátili sa a postavili si pekné domy. Navštívili sme rómskych podnikateľov, ktorí majú úspešné stavebné firmy. Ale zažili sme aj situáciu, keď biely farár odmietol bez vysvetlenia pochovať trojtýždňové rómske dieťa. Alebo sme sa stretli s dievčaťom, ktoré rodičia
predali trom manželom, ale ona vždy utiekla a teraz študuje v Košiciach. Každá osada je iná. Sú osady, ktoré sa nevedia postaviť na nohy, vládne v nich zúfalstvo a beznádej, ale sú osady, kde búrajú chatrče a stavajú bytovky. Život rómskej komunity na Slovensku sa odohráva na mnohých úrovniach, je neuveriteľné pestrý a my ho skoro nepoznáme.

Martin Šulík je mimořádně příjemný společník, vtipný, duchaplný, bystrý, pokorný.

Když před lety natáčel v Letanovicích režisér Ivan Fíla film Král zlodějů, říkal, že se jim během natáčení absolutně nic neztratilo. Jakou zkušenost jste udělal vy v Richnavě?

Šulík: Richnavu objavil Paľo Pekarčík. Pôvodne sme chceli točiť v Stráňach pod Tatrami, ale keď sme navštívili osadu v Richnave, zapáčilo sa nám ako je umiestnená. Malé, často hlinené domky sú prilepené na kopec, ľudia žijú na úzkych terasách. Získali si nás aj obyvatelia: pozvali nás na kávu, začali sa s nami rozprávať. Napokon sme sa na tri mesiace sme sa stali súčasťou osady. Každé ráno, keď sme šli na natáčanie, tak sme sa dozvedeli, čo je nové - kto sa narodil, kto zomrel, koho zavreli. Keď napadol sneh, museli sme riešiť, čím sa bude kúriť. Vedeli sme, kto si našiel robotu a kto o prácu prišiel. Viete, v osade majú také samozrejmé veci ako drevo, voda, teplo veľkú hodnotu. Začali sme sa dívať na život Rómov inou optikou.

Bylo těžké sehnat na film peníze?

Šulík: Spolu s producentom Rudom Biermannom sme mali šťastie. Náš scenár podporila komisia Audiovizuálneho fondu a vedenie Slovenskej televízie. Dotáciu sme dostali aj z českého Štátneho fondu na podporu kinematografie a Českej televízie.

Je to tedy s financovám filmů na Slovensku už lepší?

Šulík: S financovaním filmov na Slovensku by to nemuselo byť zlé. Marek Maďarič ako minister kultúry spravil niekoľko zásadných krokov, ktoré môžu revitalizovať našu kinematografiu. Legislatívne zabezpečil tri zdroje na podporu audiovizuálnej kultúry: Audiovizuálny fond, štátnu podporu pôvodnej televíznej tvorby formou cielenej dotácie a výber koncesionárskych poplatkov ako súčasť financovania verejnoprávnej televízie. Takáto štruktúra zdrojov poskytuje producentom viacero možností ako zohnať peniaze na film. V súčasnosti by podľa mňa malo ísť hlavne o to, aby sa zachovali všetky zdroje, aby boli napĺňané financiami a aby sa celý systém postupne vyvážil. Ale to sa dá len kontinuálnou prácou.
Ak sa bude každá vláda snažiť zásadne meniť systém financovania, tak budeme stále len začínať.

Adam (Janko Mižigar) a Julka (Martina Kotlárová).

Martine, v 90. letech jste byl považovaný nejen za nejlepšího, ale málem také za jediného slovenského režiséra. V novém století ale už tolik netočíte, proč?

Šulík: Začal som točiť dokumetny. Dokonca mám pocit, že som robil viac ako pred desiatimi rokmi. Na Slovensku som natočil v produkcii Patrika Pašša portrét režiséra a etnografa Martina Slivku a niekoľko GEN-ov, v Čechách v produkcii Čestmíra Kopeckého film o Pavlovi Juráčkovi a seriál dokumentov o tvorcoch kinematografie šesťdesiatych rokov. Zapáčila si podoba filmu ako audiovizuálnej pamäte.

Marku, váš podpis najdeme pod mnoha ceněnými filmy generace nejmladších slovenských režisérů. Spolupracujete s Jurajem Lehotským (Slepé lásky), s Mátyásem Priklerem (Ďakujem, dobre), Jaro Vojtkem (Hranica, My zdes). Je něco, co všechny tyhle rozdílné osobnosti spojuje?

Leščák: Všetci spomínaní režiséri sú moji kamaráti. Máme rovnaký pohľad na svet a aj film. Snažíme sa rozprávať o veciach ktoré považujeme za dôležité: o tom ako sa mení spoločnosť, ako sa zmeny dotýkajú jednotlicov, ktorí urputne bojujú o svoje šťastie a dôstojnosť. Máme pocit, že to, čo tejto spoločnosti chýba je práve úcta k človeku, jeho práci a životu. Metóda, s ktorou pristupujeme ku každej látke je podobná: dôkladne spoznať ľudské príbehy, objavovať v nich originálne detaily, hľadať situácie, v ktorých sa prejaví rozporuplnosť ľudskej existencie. Skrátka, snažíme sa čo najviac inšpirovať reálnym životom a ten potom štrukturovať do zrozumiteľného príbehu, ktorý by sa mohol emocionálne dotknúť diváka.

Na čem pracujete nyní?

Leščák: V súčasnosti s Jurajom Lehotským nakrúcame celovečerný hraný film Zázrak, s Mátyásom Priklerom sme práve dotočili poviedkový film Ďakujem, dobre, s Jarom Vojtekom zase spolupracujem ako dramaturg na jeho
celovečernom dokumente s pracovným názvom Rómovia idú do volieb.

Cigán je už váš čtvrtý společný celovečerní film, přitom nejste vrstevníci, je mezi vámi desetiletý věkový rozdíl. Jak jste se vůbec dali do kupy a co vás spojuje?

Šulík: Keď som začal učiť na VŠMU, Marek bol jeden z mojich prvých študentov. Nechodil na prednášky, ale stretával sa so mnou v kaviarni oproti škole. Bol mladý a ja som mu mohol rozprávať o tom, čo nezažil: aké knižky sa písali v päťdesiatych rokoch, aké filmy sa točili v šesťdesiatych rokoch, aké nohavice sa nosili v sedemdesiatych rokov. Mlčky ma počúval, a tak sme sa kamarátili. Mám ho rád.

Leščák: Poznáme sa dvadsať rokov a sme kamaráti. Od Martina som sa veľa naučil. Desaťročný vekový rozdiel necítim, lebo Martin je mentálne stále mladý a ako roky ubiehajú mladne čoraz viac.

Za kamerou tentokrát nestál tradiční Šulíkův spolupracovník Martin Štrba, ale Čech Martin Šec (Rebelové).

Jak si myslíte, že diváci přijmou Cigána?

Leščák: Netuším. Najväčšiu radosť by som mal, keby sa bielym divákom aspoň trocha zmenil pohľad na život Rómov a keby Rómovia zobrali náš film za svoj. Keď sme mali pracovné projekcie, potešili má práve spontánne reakcie Rómov. Jeden mi povedal: ,Páči sa mi to, je to poctivé, nie je to lakované ani na čierno, ani na rúžovo.' O to nám išlo.
Šulík: Je ťažko premýšľať o nejakom hypotetickom divákovi. Ja som sa vždy snažil točiť film pre konkrétnych ľudí, zvyčajne priateľov. Ľudia v Richnave, Kluknave, ale aj Krompachoch a Spišskej Novej Vsi - tam všade sme natáčali - nám uverili. Spriatelili sa s nami. Strávili sme s nimi skoro tri mesiace, chodili sme k nim domov, stali sme súčasťou ich života. Tento film som asi točil pre nich. Dúfam, že keď ho uvidia, bude sa im páčiť.

FOTO: PAVOL PEKARČÍK/BONTONFILM

-
-

Ankety

Na kterou únorovou novinku (2019) vyrazíte do kina?
  • LEGO® příběh 2
  • Na střeše
  • Marie, královna skotská
  • Alita: Bojový Anděl
  • Nedotknutelní
  • Jak vycvičit draka 3
  • Úhoři mají nabito
  • Mrazivá pomsta

Nejnovější články:

Sdílet tuto stránku:

Partneři: