Stalker

Vycibrené, poeticky a emocionálne vypäté filozofické dielo na tému myšlienkovej sily človeka, ktorý si je vedomý základných životných hodnôt a ktorý dokáže žiť a jednať v súlade s nimi; o ceste, ktorá sa stáva očistným zdrojom skúseností. Scenár prebral z pôvodnej predlohy len základnú sujetovú situáciu - existenciu Zóny a povolanie Stalkera - prevádzača do Zóny, záhadného, tichého, pulzujúceho územia nejasného pôvodu. Celý film sa okrem rámcovej kompozície (Stalkerov byt a bufet) odohráva v jednom uzavretom mieste v jednom dni ako putovanie za tajomstvom v Zóne, umožňujúcim cestu k sebapoznaniu, k nádeji. Teória o nadprirodzenom pôsobení Zóny, jej smrtiacich nástrahách a čarovnej moci "miestnosti" uprostred nej, plniacej najskrytejšie želania, sa predstavuje ako súčasť diskrétneho Stalkerovho učenia v metaforách, javovo však nie je ničím potvrdzovaná. Stalker (s vyholenou hlavou asociuje prepusteného politického trestanca) sprevádza do prísne stráženej Zóny Spisovateľa a Profesora. Vyzýva k usilovnému sústredeniu sa na cestu, k zodpovednosti za každý krok, v jeho jednaní je podstatný rešpekt k skrytému poriadku Zóny. Vo vzájomných dialógoch si postavy objasňujú svoje názory na svet, zmysel a hodnoty života. Po návrate Stalkerova žena hovorí o vlastnom zmysle života, v ktorom je zázrakom ľudská láska. Ich chromá dcérka ako výraz sily ľudského ducha telekineticky posúva poháre po stole. Nápadným rysom filmu, v ktorom dlhé "meditatívne" jazdy prevažujú nad montážou, je štylizácia jeho scenérie - mimoriadne asketickej, fascinujúcej hutným napätím.